Mávam občas pocit, že toto už naozaj nezvládam, že je toho veľa a chcem všetko hodiť na zem a najradšej poskakať, rozdupať, kupiť si letenku do Kyrgyzska ci do Indie a odletiet prec, alebo aspoň zmeniť školu, svoje vlasy alebo aspoň obliecť niečo nevýslovne výstredné alebo všetkým vykričať, že mi je to všetko úplne jedno a chcem si robiť svoje veci a svoje šťastie a svoje vlasy a svoj stary kabat....:-) (znie to ako puberta, však?:-))
A potom to občas príde. Nie vždy a nie príliš často, asi aby sme neboli moc drzí. Že sa všetko na dobré obráti. Človek sa pozrie dozadu, vidí za sebou dva fakt ťažké týždne a hrdo sa usmeje. Že všetko stihol. Že si spravil radosť. A s trochou šťastia aj radosť niekomu inému ako sebe. A že je to za nim a trochu ľahkovážne by aj povedal, že však to nebolo až také zlé. Hlavne, že je to za nami. A hlavne, že sme zdraví.
Poznáte to?
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára