Konecne som na to prisla

A pritom to nebolo vobec zlozite:)))...neviem preco som si myslela, ze prihlasit sa na blog je hotova veda. Dnes som uz ale uplne mrtva, takze moje slavnostne zaregistrovanie sa sem bola asi posledna vec, co som dnes bola schopna spravit:))

Zase do školy...ale prečo nie?

...áno, mne začal semester tento týždeň...
Musím sa vám priznať, že odvtedy, čo 2-krát do týždňa zabsolvujem "zábavu" zvanú práca, tak mám väčšiu chuť študovať...a nie krátko, ale dlhoooooooooooooooooooooooooooooooooooooooooo.

Preto u mňa nastala jedna "zvláštnosť"...a to taká, že som sa jednoducho do tej školy tento semester tešila...resp. ešte sa aj stále teším (je to naozaj divné, keďže ma čakajú štátnice...teda ak sa tam vôbec dopracujem:))...ale verím vo vyššie mocnosti...takže sa to snáď podarí.

Hmmm...som rada, že si viac vážim to, že môžem študovať...aj keď je v našej škole teraz totálny chaos a som z nej dosť sklamaná...no uvedomila som si, že ešte nie som pripravená na "skutočný pracovný" život...predsa, ten študentský je stále "bezstarostnejší" a tým aj krajší...
...preto sa z neho treba tešiť...kým môžme...(aj keď príde kríza nudy a lenivosti:))
Veď pracovať budeme skoro celý život, no študentský život si vychutnávame len pár rokov....tak si ho užime...spoločne!

Zase do školy...

Minuly tyzden sa oficialne zacal semester. Ale ten prvy tyzden este nebezia seminare a mne to tym padom velmi nevadilo, ze uz sa oficialne zacala skola:-) Tento tyzden je to so mnou vyrazne horsie. Nielenze sa mi nechce chodit do skoly, ale najradsej by som si lezala doma a citala knizky (z jedneho seminaru uz som si domov priniesla aj robotu - takze odborne citanie:-(, piekla kolaciky alebo si kreslila. Viacmenej robila hocico, len nie zase absolvovat kazdotyzdenny kolobeh seminarov, prednasok, ktore ma z casti nudia a z casti unavuju...
Viem, ze toto nie je velmi pozitivny prispevok, no berte ho ako rannu vypoved pred cestou do skoly:-) Som leniva a minuly tyzden som ozaj vypla a ako je zname, aj na chodenie do skoly si clovek musi zvyknut....
Len tie prve dni to ide "ztuha".

SNEHOVÉ VYZNANIE...

Vystúpila som z autobusu...u nás...
...išla som pomaly k domu...
....vstúpila som do rozprávkovo zasneženého dvora...
...kráčam po zasneženom chodníku...a vidím veľa napadaného NEPORUŠENÉHO snehu;)...toto mám na snehu najradšej...
...idem, kráčam...
...zrazu sa zastavím a pozerám na tú bielu perinu bez stôp....
"Urobím veľké srdiečko?"pýtam sa samej seba....."ááááále niééééé, veď to bude úplne šialené...a čo keď pôjde niekto okolo alebo sa niekto bude pozerať z okna...?"
(totiž naokolo sú samé paneláky,to je také Ú-čko)...
.....chvíľu som váhala a urobila pár krokov vpred...
"Urob si srdiečko do snehu, keď máš chuť," hovoril.....
........prvý krok, druhý krok.....úsmev sa zväčšoval a zväčšoval....a aj srdce v snehu...
....bolo to skvelé...vytvorila som nádherné srdiečko do snehu:)...tešila som sa, ako malé dieťa...
....zrazu zo mňa opadol "strach" z toho, či ma niekto vidí alebo nie....
...veru, potom mi aj bolo ľúto, že to so mnou nikto nezdieľa....
....a tak som išla ďalej...
no a tesne pred domom som sa rozhodla, že urobím ešte jedno...bolo tam viac svetla..a chcela som si ho odfotiť do mobilu;)...
....tak som si urobila ešte jedno, ale to už som zavolala kamoške...že robím na dvore už druhé srdce do snehu;)...vedela som, že má pre takéto "šibnutosti" pochopenie, a tak sa aj od nej na Zochovej, objavilo srdiečko v snehu:)
Dotelefonovala som, vyfotila a išla domov s detskou radosťou...
Nechcelo sa mi...práve naopak...mala som chuť chodiť len tak s niekým, po neporušenom snehu...
....a tešiť sa....
Doma som sa zdôverila bratovi, a maminku som vytiahla na balkón, aby sa išla pozrieť na moje "nočné vyznanie":)
....potešila sa....
....aj keď celú cestu z teplej postele frflala, že je jej zima a že nechápe, prečo na ten balkón vlastne ide;)...

Je zvláštne, ako málo človeku stačí, aby sa mu objavil úsmev na tvári a radosť v srdci.
Chcela som sa teda s vami potešiť a dať vám trošku z tej úprimnej, bezprostrednej, detskej radosti. Občas je dobré, robiť "detské" veci. Zmenia ti chvíľu na neobyčajne peknú.
Som rada, že dokážem byť v tomto "dospelácky-vážnom" svete, ešte dieťa...
....vďaka Ti....

Zima....:-)

Pre všetkých, ktorí nemôžu vidieť tohtoročnú snežnú nádielku v Bratislave pridávam zopár, pred pár minútami spravených, obrázkov od nás z balkóna...

Something was lost, something was destroyed alebo vylet do viedenského múzea...

Včera som mala dohodnutú návštevu - výlet do Viedne. Rano sa mi chcelo všeličo, len nie vyliezť z domu a nebodaj sa presúvať do Viedne. Keďže to bola dlho odsúvaná a plánovaná návšteva, uniknúť sa nedalo a vedomo som ani nechcela.
K viedenským múzeám prechovávam zvláštnu úctu až obdiv, asi ešte z čias, keď sme sa s rodinou naložili všetci do auta a išli "za hranice" na výstavy, o akých sa ešte v týchto dňoch v Bratislave asi nesníva (ticho dúfam, že už snáď niekomu aj áno:-).
Ani to včerajšie nezlyhalo. Okrem množstva zaujímavých vecí zo stálej expozície, tam bola krátkodobá výstava (kvôli ktorej sme tam išli) s názvom Recollecting, Raub und Restitution. Pre nenadšencov nemeckého jazyka bolo všetko aj v angličtine, čo je pre mňa veľmi pohodlné:-) No a o čom to bolo. Dnes ráno sa dáko pomalšie rozbieham, tak snáď sa to bude dať vôbec prečítať o čom tu zapletám. Bolo to o umeleckých zbierkach, dielach, ale aj veciach "osobnej potreby" s istou umeleckou hodnotou, ktore v čase druhej svetovej boli odňaté (rozumej zhabané) ich pôvodným židovským majiteľom a do dnešných dní mali vcelku dobrodružný osud. Knihy, porcelán, gombíky, starodávne auto, noty, obrazy od Rubensa, Van Dycka...Something was lost, something was destroyed, something was removed....Nikdy mi nenapadlo, čo sa stalo, dialo s tými vecami. A to, že ich bolo obrovské množstvo je známe. Pár kusov už našlo potomkov svojich majiteľov. Boli restituované a vrátené (aj ked ten zložity a zjavne náročný postup získania svojho vlastníctva by som absolvovať nechcela) Tisícky obrazov, vzácnych spisov a ďalších vecí je oficiálne stále stratených, nenájdených...Občas chýba vec, ktorú niekto hľadá a občas chýba majiteľ či aspoň potomkovia, ktorý by sa k veci prihlásili. Silná výstava. Človek musel rozmýšľať. A tiež cítil.

No a aby som to tu na zaciatku týždňa úplne nezaklincovala, videla som tam ešte jednu prekrásnu expozíciu japonských textílií, krásne vzory, majstrovské remeselné veci, hneď by som si vyberala. Prikladam obrazok (aj ked nie najlepsich) a pozdravujem, lucim sa

Buch buch kladivkom

Posledny den pred poslednou skuskou. Uzijem si to:-)